Opäť sa objavujú samizdaty

V Paríži som študoval na vysokej škole dekoratívnych umení, potom som bol niekoľko mesiacov na stáži v tlačiarni poštových známok v Périgueux. Mal som čas aj na muziku, s kamarátkou z Belgicka sme hrávali v Klube básnikov. Rýchlo som si obľúbil francúzsky spôsob života i francúzštinu.

Aký majú Francúzi vzťah k známkam? Z Francúzska prichádza najčastejšie známka s ich národným symbolom Marianne.

Marianne vychádza ako výplatná známka v obrovských nákladoch, v rôznych farbách a nomináloch. Vo Francúzsku sa ročne vydáva veľmi veľa známok. Na pošte sa dá vybrať z viacerých, dôležité je, či ten, kto vám list posiela, si dá na známke záležať. Ja keď píšem, vytiahnem obálku z ručného papiera, pero Parker, známku vyberiem podľa námetu a farebnosti. Už tak je možné uhádnuť obsah listu. No na pošte to riešia čo najjednoduchšie, najčastejšie tou červenou pečiatkou.

Rudo z vlastnej iniciatívy poslal Slovenskej pošte svoj výtvarný návrh. Tá si vzala deň na rozmyslenie a povedala nie. Prevzala radšej návrh z Malty s motívom hviezdičiek a zemepisných mapiek. Zdalo sa jej to lacnejšie riešenie. Pošta rozmýšľa len v tých dimenziách, ktoré sa dajú spočítať. Kedy má však zisk? Keď si niekto známku kúpi, ale nepošle ju. Cigánikovu známku by nikto neposlal, založil by si ju medzi iné cennosti. A tak sa zdá, že tu máme opäť samizdat. Smutné.

Minulý rok - Štefánika. Mám však aj kolekciu výtvarných návrhov a rytín známok, ktoré nevyšli. Medzi nimi je aj Albín Brunovský, hoci bol predtým trikrát schválený. Čosi sa šuškalo o pornografii. Podobne dopadol návrh Moravianskej venuše v emisii Klenotnica múzeí, nášho najstaršieho a svetoznámeho umeleckého diela.

Kedysi nemohla vyjsť v emisii venovanej elektrifikácii známka so stožiarom vysokého napätia. Každý by to vraj pochopil tak, že medzi štátmi východného bloku je napätie. Cenzúra bola vtedy inštitúciou a bolo viac-menej jasné, ako funguje, a tak sa dala nájsť škáročka mimo nej. Dnes vám však nikto na rovinu nepovie, v čom je problém. Len sem-tam sa stále stretávate s takou malou anonymnou cenzúričkou, ktorá sa nazve vydavateľským zámerom.

Čo sa vo vydávaní poštových známok za posledný rok zmenilo?

Donedávna na koncepciu vydávaných známok dohliadal poradný orgán ministra pôšt a telekomunikácií. Dnes je vydavateľom poštových známok Slovenská pošta. V jej komisii nie je ani jeden výtvarník, ktorý by mal so známkami nejaké skúsenosti. Za dvadsať rokov som spoznal dvanástich ministrov pôšt. Akurát s trinástym som nenašiel spoločnú reč. Známky sa dnes tlačia rovnako ako obrázkové časopisy či nálepky na syr - najbežnejšou tlačiarenskou technikou ofsetu.

 Myslíte si, že pošta sa k rytine tak skoro nevráti?

 Len desať rokov vychádzajú známky s nápisom Slovensko. Už sme však získali niekoľko svetových cien. Tie sa nedajú vyčísliť v peniazoch, preto asi nie sú dôležité. Dnešný stav - v znamení nových začiatkov - nepovažujem za definitívny. Lenže, keď sa raz niečo pokazí, ťažko sa to napráva. Je mi ľúto, že prácu nám museli ponúknuť tvorcovia v Čechách. Z kolegiality.

 Našli ste si v týchto zmenách aj niečo dobré?

 Áno, som viac sám sebou. Zistil som, že mnohí ľudia sa so mnou kamarátili len zo zištných dôvodov, a pomaly, rôznymi náhodami, nachádzam svojich dávnych známych a priateľov. Môžem sa viac venovať škole a študentom, rytina ako grafická technika existuje aj bez tvorby známok. Mám čas na maľbu, grafiku, hudbu, rozpracoval som projekty na výstavy v zahraničí. A možno na jednej z nich si na vernisáži v Paríži zahráme s kamarátkou šansoniérkou Alenou Čermákovou zopár vlastných pesničiek.

SME, streda 16. 6. 2004 | KRISTÍNA KÚDELOVÁ